V tme je kopa bubákov

Ako sa priblížil koniec leta, naše ranné prechádzky sa nenápadne presunuli do úplnej tmy - najprv sme za tmy iba vychádzali, no teraz už máme celú hodinovú prechádzku úplne bez svetla. A tak som zistila, že sa Fido kúsok tmy bojí, a tak mu teraz stačí oveľa kratšia prechádzka k tomu, aby bol rovnako unavený.

Tma ma ale neodradila od toho, aby sme chodili ráno ňufať štvorčeky. Prvý pokus bol síce dosť rozpačitý - tá tma mu naozaj dosť dala zabrať a tak sme nedali ani polku granuliek, kým som sa rozhodla tú druhú polku radšej skŕmiť z ruky, za výdatnej pochvaly. Na ďalší deň si ale už povedal, že ho včera nič pri tom nezožralo, a tak sme už zňufali obvyklú dávku. A má to aj ďalšiu výhodu, po tme si môžem byť naozaj istá, že tie granulky nevidí a naozaj ňuchá.

Mala som pár pokusov ako sa zo štvorcov pohnúť, ale ani s jedným som nebola spokojná - Fido prebieha spojku medzi 2 štvorcami moc rýchlo, a ani vo štvorci zatiaľ nevydrží tak dlho, aby som spravila rovno cyklickú stopu - takže si radšej počkáme na tábor, aby sme sa pohli ďalej.