Trasa mala celkom trošku viac než 20 km. Bolo krásne jesenné počasie, zato prekvapivo málo ľudí, a tak sme si mohli väčšinu prechádzky užiť bez striehnutia, čo zase ten pes vyvedie.
Po roku som sa opäť odvážila to psisko pustiť navoľno, a väčšinu prechádzky sa správal vzorne, cupital si po ceste pred nami. Jedno menšie zaváhanie mal pri vodnej nádrži, kde sa celý nadšený nahrnul do vody, že si pôjde zaplávať... Akurát s prekusnutou dierou na krku by to nemuselo dopadnúť dobre. A tak sme mali menší mentálny súboj pri privolaní o to, či teda príde ku mne, alebo radšej čľupne do vody, pri ktorom sa nakoniec rozhodol, že teda príde radšej za mnou.
Väčší problém nastal, keď v lese narazil na stopu zveri. Chvost na plné obrátky, neprítomný výraz... a už sme len videli poskakujúci zadok miznúť hore kopcom v lese. Stačilo však počkať kým sa vzdiali tak na 50 metrov, zakričať a už sa obluda rútila nazad k nám. Lovec je to len do momentu, kedy stratí rodinku z dohľadu.
Zvyšok vychádzky už prebehol v pohode, pri ďalšom úteku smer les už to otočil hneď na prvé písknutie, a aj dvoch stretnuvších psov zmákol bez napnutia vodítka.
Fidopán nám dospieva a stáva sa z neho príjemný spoločník.
No comments:
Post a Comment