V sobotu som konečne vytiahla Fidopána zo skrine medzi ľudí a psov, a šli sme risknúť veľkú hanbu na Dog military parkur do Bratislavy. Ako povinnú výbavu dostal psisko ohlávku a postroj (nech si nepokazíme neťahanie na obojku) a takto vystrojení sme sa vydali do davu okolo 70 psov.
Spočiatku bol z toho davu psov celý vyjavený, no časom sa akotak ukľudnil a zvládol aj existenciu na povolenom vodítku. Nebyť Šelinky, tak by som aj mala pocit, že mám vychovaného psa. Takto ale musím len skonštatovať, že občas sa ešte stále správa ako úchyl bez mozgu a ja len dúfam, že mu čoskoro ten mozog dorastie.
Takáto veľká akcia nám ale zdá sa už nielen nevadí ale aj pomáha. Priamo na akcii sa bol schopný medzi psami venovať mne a loptičke, a aj jeho reakcie na psov na ulici sa trošku zmiernili.
No a čo sa týka samotného parkuru - som na neho hrdá, lebo sa nezľakol žiadnej prekážky, nemali sme ani jeden trestný bod, a celkovo to bola veľká sranda.
Dnes oslavujeme tretí deň nepúšťania z vodítka. V pondelok sa rozhodol zdrhnúť ďalej než za najbližší roh, a tak má chlapec smolu až kým sa zdrhať neodnaučí. Našťastie sme sa už naučili kopu iných spôsobov ako psíka kvalitne vybehať, a tak verím tomu, že strádať nebude.
Dnešný výber padol na lolobežku. Bola krásna hmla s viditeľnosťou do 20 metrov, takže zážitok frčať si to dole kopcom šprintom tridsiatkou a len dúfať, že sa pred nami nevynorí pes bežiaci oproti. Našťastie nevynoril. Zato sme stretli jedného NO s ktorým na seba povrčali, a jednu skupinku NO asi šteniat navoľno, ktoré nás síce nekontaktovali, zato sa hrali a Fido moc túžil ísť za nimi. No a samozrejme, prítomnosť kolobežky znižuje Fidovu psychickú odolnosť, tak na to musím dávať bacha.
Doma sme večer vytiahli modrú dierovanú loptu o ktorú dlhodobo nejavil záujem a zázrak! Už je aj modrá lopta dobrá hračka na ťahanie aj nosenie! A ešte k tomu aj neni hlučná, takže sa dá hádzať aj doma v pohode. No a posledný dnešný poznatok - keď hádžem loptu do tmavej miestnosti, psisko musí použiť na jej nájdenie aj nos - a to ho jednak baví, a dvak krásne unaví. Ideálna aktivita na zimné večery.
Trasa mala celkom trošku viac než 20 km. Bolo krásne jesenné počasie, zato prekvapivo málo ľudí, a tak sme si mohli väčšinu prechádzky užiť bez striehnutia, čo zase ten pes vyvedie.
Po roku som sa opäť odvážila to psisko pustiť navoľno, a väčšinu prechádzky sa správal vzorne, cupital si po ceste pred nami. Jedno menšie zaváhanie mal pri vodnej nádrži, kde sa celý nadšený nahrnul do vody, že si pôjde zaplávať... Akurát s prekusnutou dierou na krku by to nemuselo dopadnúť dobre. A tak sme mali menší mentálny súboj pri privolaní o to, či teda príde ku mne, alebo radšej čľupne do vody, pri ktorom sa nakoniec rozhodol, že teda príde radšej za mnou.
Väčší problém nastal, keď v lese narazil na stopu zveri. Chvost na plné obrátky, neprítomný výraz... a už sme len videli poskakujúci zadok miznúť hore kopcom v lese. Stačilo však počkať kým sa vzdiali tak na 50 metrov, zakričať a už sa obluda rútila nazad k nám. Lovec je to len do momentu, kedy stratí rodinku z dohľadu.
Zvyšok vychádzky už prebehol v pohode, pri ďalšom úteku smer les už to otočil hneď na prvé písknutie, a aj dvoch stretnuvších psov zmákol bez napnutia vodítka.
Fidopán nám dospieva a stáva sa z neho príjemný spoločník.
Fidov prvý naozaj dlhý cyklovýlet, a náš druhý pokus o výlet v lesoch medzi Ochozom, Bukovin(k)ou a Olšanmi, keďže pred týždňom som si po prvých dvoch kilometroch spomenula, že vlastne musím pracovať.
Fido zatiaľ stále neni extra kamarát s bicyklom, aj keď radosť z dlhšieho bežania o život už objavil, a tak verím tomu, že ho časom zoberie na milosť. A tak teda začína byť tradíciou, že v momente ako mu dovolím vyraziť, tak beží a beží a ja nemusím ani krútiť.
Zhruba v tretine trasy nás čakala prestávka u krásneho jazierka pod skalami. Voda síce nebola extra krásna na pohľad, ale nesmrdela, a Fido usúdil, že je dosť dobrá na to, trošku si zaplávať.
Celá trasa mala 26 km, prevýšenie dokopy 500m rozdelené do troch výšľapov, a všetci sme ju zvládli v pohodičke, psisko ani na konci nejavil známky prehnanej únavy, takže takéto výlety v pohodičke, možno môžeme ešte kúsok pridať.
Jedine na poslušnosti bude treba popracovať, prítomnosť bicykla spôsobila Fidovi absolútne zabudnutie toho, čo znamená odloženie, a pred každým nasadnutím na bicykel ho bolo trikrát vracať do správnej polohy.
Dostali sme s Fidom držiak k bicyklu. Vrajže keď už ho kŕmim tým záťažovým krmivom, chcelo by to aj nejakú záťaž pridať. A tak sme ho šli rovno vyskúšať.
V sobotu to bol 9 kilometrový výlet z Bílovic, kde sme si najprv vyšľapali peši hore, a zvyšok času sa len viezli dole. Cesta bola dosť kamenistá, takže si Fido tak maximálne rýchlejšie poklusal.
Keďže prvý výlet zvládol jak nič, ďalší deň sme šli do Ždánického lesa, kde si Fido preťapkal 17km. Na začiatku mal pretlak energie, takže si prvé 4km pocválal.
Počasie vyšlo na jedničku, 12 stupňov, takže my sme drkotali zubami, zato pes vládal jak nič, a po príchode domov sa tváril, že by dal ešte jeden výlet.
Držiak sa celkom osvedčil, prudké zastavenie psa ma zhodilo len asi dvakrát a po predĺžení vodítka mohol ísť pohodlne po kraji cesty zatiaľ čo ja som sa mohla bezpečne vyhnúť jamám na ceste.
S Fidom sme sa ani pod dohľadom dvoch rôznych trénerov na individuálnych hodinách moc nezlepšovali, a tak nakoniec naozaj prišlo na (pre moju peňaženku aspoň) najdrsnejšie riešenie, a to upísať sa Recallers kurzu. A keďže už beží zhruba mesiac, tak už snáď môžem aj trošku hodnotiť.
Zázrak sa nestal.
Privolanie stále nemáme, z polohy stále je schopný odísť, chôdza pri nohe a očný kontakt počas celej BH je stále ďalekým snom, v ťažších situáciách stále nechápe ani sadni, psov-samcov treba stále všetkých zlikvidovať, a jeho postoj k aportovaniu alebo koristnícky pud je stále rovnako nulový.
ALE
Zase sme našli obaja radosť zo spolupráce a spoločne stráveného času. Hry mi pomohli pochopiť, čo je pre Fida ťažké, a čo ho naopak baví a mňa nenapadlo ako to pri tréningu použiť. Zas sa z neho stáva pes, ktorý mi doma cvičí v 32 stupňoch za granule, ponúka chovanie, behá, nadšene pozerá na kliker, a teší sa z každej session. A keď ju ukončím, tak padne na zem a vydýchava :)
Vonku sa pomaly začína sústrediť na hry, a nie len na prostredie. Na záhrade dá prednosť cvičeniu pred psom za plotom. Počas prechádzok sa už občas vykašle na psa alebo ňufanie, aby radšej spolupracoval. A keď ho pustím párkrát za prechádzku navoľno, pravidelne sa vracia ku mne aj sám.
A hlavne, takýto štýl práce nám sedí obom, mne aj psovi. Čím menej korekcií používam pri tréningu, tým menej mám tendenciu reagovať prehnane potom v ťažkých situáciách - ako keď Fido vyletí po okoloidúcom psovi. A začína spolupracovať aj v situáciách, kde by som mu predtým musela snáď uraziť hlavu cukaním, nech si ma všimne. Netreba ho na to dokonca ani nechať týždeň hladovať.
Pokroky máme veľmi veľmi malé, a úžasní športovci z nás nikdy nebudú. Ale konečne mám pocit, že sa hýbeme dobrým smerom.
Ďalší týždeň Fidovho řádění na záhrade. Hneď prvý večer suverénne vypochodoval von, a pri pokusoch pustiť ho dnu pred spaním sa na nás pozeral že čo ako chceme, a pokojne spal ďalej. Proste vonkajší pes.
Náhodná lúka na planine
Za týždeň sme stihli tri výlety. Prvý bol okruh po Muránskej pláni. Prevýšenie takmer žiadne, 25km okruh. Zistili sme, že žltá značka fakt nestojí za veľa, lebo sme sa asi 5x stratili - miestami chýbalo značenie, miestami nesúhlasila mapa so značením na mieste, no a najväčší problém bol, keď sa takéto dva úseky prekryli.
Po výlete boli dva dni voľno - jeden na regeneráciu, a jeden upršaný, kým sme šli na ďalší.
Druhý výlet sme sa vybrali na Kráľovu hoľu z Telgártu. Cestou hore Fidopán poctivo ťahal, cestou dole sa snažil ťahať ešte poctivejšie, kým ma nenapadlo strčiť ho za seba a pred seba ho proste nepustiť, a blokovať ho telom. Túra, a asi hlavne ťahanie psa tak zmohlo, že si túto noc pospal radšej dnu - nech nemusí v noci strážiť, keď je taký unavený.
Kopec hore
To ťa fakt mám ťahať hore tým kopcom? A si sa s koňom zrazila?
Super výhľad z Kráľovej skaly na Kráľovu hoľu
Ešte lepsí výhľad cestou dole z hole
Zničený po túre
Posledný výlet sme si spravili cestou domov, z Veľkej lúky na Muránsku Hutu, a naspäť po žltej cez hrad. Znova sme zistili, že žltá je značená fakt zle, ale po chvíli lozenia po skalách sme sa našťastie našli.
Fido sa nám na záhrade znova naučil štekať, poslednú noc sa takmer nedalo zaspať, lebo sa cez pol údolia pohádal s iným psom. Dúfam že nebude mať podobné tendencie keď sa presťahuje do domu.
